Milé ženy, ktoré viete variť,
čudujete sa, čo sa to okolo nás deje? Nuž, nič zvláštne. Kypí nám z hrnca polievka. Stojíme, pozeráme na poskakujúcu pokrievku, spod ktorej s prskaním vyteká naša dobrá polievočka z hrnca von. „ Ako sa to mohlo stať?“ pýtate sa. „Veď som celý čas tu, v kuchyni, nikam som neodbehla, tak ako to, že som si to nevšimla? A čo s tým teraz?“
Poviem vám, ako sa to stalo mne.
Osmažila som cibuľku, nakrájala zeleninu a začala variť polievku. Keď už polievka rozvoniavala v celom dome, zazvonila mi pri dverách suseda. Vraj, čo dobrého varím, vôňu je cez okno cítiť až na ulicu. A to ju prilákalo, aby sa prišla ku mne pozrieť. Vraj ona sama je tiež výborná kuchárka. Človeka uznanie vždy poteší, tak som ju pustila dnu. Uvelebila sa v kresle a začala mi radiť. Dobromyseľne sa opýtala, či som tam nezabudla dať soľ. Nezabudla. „A čo zeler? Ten do polievky patrí“ skúsila zasa. „Aj ten tam mám“ odvetila som.
Polievočka krásne rozvoniavala a aj susede už muselo byť jasné, že vylepšovať ju netreba. Ale domov sa jej nechcelo. Vyčkávala, kým polievku dovarím, dúfajúc, že sa z nej ujde aj jej. Tak sa ma spýtala: „A viete ako pripraviť chutné rebierka?“ A odrecitovala celý postup skôr, ako som stihla povedať, že som vegetariánka. A za týmto receptom nasledoval ďalší a ďalší, lebo suseda už bola vo svojom živle. Receptov mála v zásobe hojne a slovo si už nenechala vziať. Veď kedy ešte bude mať príležitosť sa takto pred niekým predviesť, aká je ona skvelá kuchárka?
Úporne som premýšľala, ako ten príval slov zastaviť. A v tom sa to stalo. Moja dobrá polievočka vykypela z hrnca. Suseda zhíkla, zalomila rukami a zatvárila sa, akoby sa práve zrútil celý svet. „Toľká škoda!“ zvolala a vyčítavo na mňa pozrela.
Úprimne som sa nahnevala. Nie na susedu. Na seba. Veď som dobrá kuchárka, rodina mi vždy povie, ako jej moje jedlo chutí. Nepotrebujem si do kuchyne púšťať cudzieho človeka len preto, že ma pochváli. A potom mi chce radiť a pomáhať, aj keď si radu a pomoc nepýtam. A nakoniec svojim rozprávaním ovládne celú kuchyňu a ja ju nedokážem prerušiť. A zabudnem kde som a na čo tu som. Že som v svojej kuchyni, kde s láskou pripravujem jedlo pre svoju. A cudzie rady nepotrebujem, aj keď si niekto myslí, že mi tým pomáha.
Susede som povedala: „Ďakujem za váš záujem, ale radšej už choďte. Musím to tu poupratovať.“